Vymítač ďábla: Znamení víry

Černošský Vyháňač diabla to schytal z   mnohých strán, a treba priznať, že vcelku   oprávnene, pričom jeho personálne obsadenie je   už len vedľajším efektom zo flagrantne   nezvládnutej koncepcie, kde sa do náročného   obradu exorcizmu púšťajú amatéri a svetskí   laici ... David Gordon Green už svojou   predchádzajúcou Halloweenskou trilógiou vyvolal   u hororových fanúšikov rozporuplné reakcie, a   po prvom diele zo zvažovanej Exorcistickej   trilógie je už najvyšší čas, aby smerodajné   hororové klasiky nechal na pokoji, a radšej sa   vrátil k vlastným autorským počinom, u akých   by nemusel čeliť nadmernému tlaku z vysokých   nárokov, a vzápätí ponižujúcemu fiasku z   nenaplnených očakávaní. Človek je však tvor   nielen zvedavý, ale častokrát aj   nepoučiteľný, a hoci si uvedomuje iniciačný   význam Friedkinovho a Blattyho majstrštyku z   roku 1973 - ktorý stanovil štandardy, prekročil   tabu, a dodneska je uctievaný ako jeden z   najvýznamnejších hororových snímkov   všetkých čias - tak sa neustále pokúša   priblížiť k jeho piedestálu, hoci tieto   hókusy-pókusy sú len zúfalou snahou o   prekonanie neprekonateľného, vopred odsúdenou   na neúspech ... Ak však bolo prvoradým cieľom   realizačného tímu ubezpečiť širokú divácku   verejnosť, že dnešní pekelní démoni nie sú   žiadni rasisti, ktorí by pri posadnutí   uprednostňovali len belošské dievčatká, tak   treba uznať, že takúto záslužnú misiu   splnili na jednotku s hviezdičkou ... Či vlastne   na šestku s prevráteným pentagramom.