Paul Giamatti

O vyše polroka prekročí hranicu 40 rokov a za sebou má iba pár zrelých úloh. Bezpochyby ho poznáte z trpkej komédie Bokovka, boxerskej drámy Druhá šanca či z najčerstvejšej Shyamalanovej Dámy vo vode. Aj napriek tomu, že na filmovej scéne pôsobí takmer 15 rokov, do povedomia širšej verejnosti sa dostal až v posledných rokoch. Ale poďme pekne po poriadku.

Vlastným menom Paul Edward Valentine Giamatti, sa narodil v 6. júnový deň roku 1967 v tzv. Veľkom jablku – New Yorku. Jeho rodičia mali v spoločnosti veľmi dobre postavenie. Otec bol prezidentom Národnej baseballovej ligy a mama pracovala ako herečka. Po štúdiu drámy na súkromnej Yale University sa ako drvivá väčšina jeho kolegov začal venovať divadlu. Jeho snaženie a umenie vrcholilo hraním na Broadwayi. Vtedy Paul ešte ani netušil, že tento úspech je len odrazovým mostíkom pre štart jeho hereckej (hollywoodskej) kariéry.

Rok 1992, kedy debutoval s filmom Úder polnoci (Past Midnight), roztrhol vrece rol, nie práve atraktívnych, vďačných, ale čo je nutné podčiarknuť, maličkých a vedľajších. Z jeho raného herectva spomeniem Allenovu Mocnú Afrodité (Mighty Aphrodite -1995) a Sabrinu (1995), kde hral pod režijným vedením Sydneyho Pollacka. Po prvýkrát na seba výraznejšie upozornil v biografickom filme Súkromné neresti (Private Parts –1997) o excentrickom a bláznivom moderátorovi Howardovi Sternovi, kde si zahral malú úlohu riaditeľa rozhlasovej stanice NBC.

V nasledujúcom období sa objavoval vo veľmi ambicióznych a kvalitných projektoch a na filmovom pľaci stál bok po boku najlepších režisérov či hercov súčasnosti (Spielberg, Hanks, Spacey, S. L. Jackson, Jim Carrey). Svedčí o tom účasť v oscarovej vojnovej dráme Zachráňte vojaka Ryana (Saving Private Ryan – 1998), výbornom thrilleri Vyjednávač (The Negotiator – 1998) a vo Formanovej biografii Muž na mesiaci (Man on the Moon – 1999).

Paul Giamatti

Koncom tisícročia začalo Giamattimu svitať na lepšie časy a začal pomaly, ale iste mútiť vody nenáročného komerčného filmu. V roku 2000 stelesnil životného stroskotanca v tragikomédií Karaoke (Duets) a o čosi neskôr sekundoval Martinovi Lawrencovi v komédií Agent v sukni (Big Momma´s House -2000) v úlohe jeho „parťáka“.

Nasledovala úloha šimpanza v Burtonovej nie príliš vydarenej Planéte opíc (Planet of the Apes- 2001). Podobné nevďačné miniúlohy, v ktorých iba sekundoval a nahrával hlavným predstaviteľom, si strihol vo Výplate (Paycheck – 2003) Johna Woo a v krimithrilleri Chladnokrvne (Confidence –2003) s Dustinom Hoffmanom a Rachel Weisz.

Rok 2004, azda najväčšie prekvapenie roka a absolútna senzácia. Príbeh Alexandra Paynea, Bokovka (Sideways), sleduje dvoch verných priateľov v stredných rokoch, ktorí sa vydávajú ochutnávať rôzne kalifornské vína. Ich cesta má byť akousi rozlúčkou so slobodou. Pohľadný herec Jack (Thomas Haden Church) sa totiž o rovný týždeň chystá ženiť. Dvojica má namierené priamo do Santa Ynes Valley, známej vinárskej oblasti, pretože Miles je milovníkom kvalitného vína. Dôvod, prečo tak inklinuje k vínu, možno hľadať aj v tom, že život k nemu nebol práve najprívetivejší. Je rozvedený, neúspešný spisovateľ, neustále sužovaný depresiami. Jack, Milesov protipól, je na tom oveľa lepšie, ale iba do chvíle, kým sa nezamiluje do istej domorodkyne. Všetko nasvedčuje tomu, že títo dvaja uviazli v kríze stredného veku. Film ponúka vynikajúci ironický pohľad na lásku, priateľstvo, osamelosť a mnohokrát veľmi trpkú príchuť života.

Paul Giamatti

Bokovka sa stala kritikmi zbožňovanou, aj napriek tomu, že zo 7 nominácií na Oscara si odniesla iba sošku za najlepší scenár roka. Táto príjemná (aj keď do značnej miery trpká) komédia znamenala pre Paula Giamattiho absolútny zlom v jeho kariére a zvýšila jeho koeficient žiadanosti a uznávanosti o hodný kus. Úloha zahundraného a skleslého Milesa mu priniesla premiérovú nomináciu na Zlatý glóbus a bez okolkov aj hereckú zrelosť hodnú toho najlepšieho vína (ak sa nemýlim, tak podľa Milesa značka Pinote).

Ako sa dalo očakávať, po tomto brilantnom výkone čakali na Milesa (pardon, na Giamattiho) samé úrodné a atraktívne úlohy, ktoré sa s jeho niekdajšími minirolami nemôžu ani porovnávať. V roku 2005 ho Ron Howard obsadil do boxerskej biografickej drámy Druhá šanca (Cinderella Man) o páde a vzostupe (národného miláčika) Jima Braddocka (Russell Crowe). Giamatti stvárnil Braddockovho trénera Joea Goulda a táto úloha mu skutočne sadla ako uliata, pretože v nej dokázal skĺbiť a pozliepať charakteristické črty svojho herectva – ukecanosť, excentrickosť, miernu afektovanosť a zmysel pre humor. Výsledkom toho bol aj historický úspech, nominácia na Oscara v kategórií najlepší herec vo vedľajšej úlohe. Druhá šanca mala oscarové ambície, no tie raz-dva pochovala prehnaná dávka pátosu či absencia invencie. Jedno je ale isté. Film bol komplexne mierne nadštandardný, no výkon Giamattiho by si zaslúžil rozhodne o čosi hodnotnejší prívlastok.

Paul Giamatti

Rozmach jeho herectva oslovil aj ikonu mysterióznych thrillerov, N. M. Shyamalana, ktorý mu ponúkol úlohu Clevelanda, opovrhovaného správcu budovy, ktorý v bazéne nájde a zachráni mladú záhadnú (a nahú) ženu. Prichýli ju u seba doma a aj vďaka ostatným obyvateľom obytného komplexu zisťuje, že krásna neznáma je postava z príbehov pre deti a potrebuje sa dostať späť, do svojho rozprávkového sveta. Giamattiho výkon v Dáme vo vode (Lady in the Water, 2006) viditeľne predčil viac-menej utlmený výkon Bryce Dallas Howard (mimochodom, dcéra slávneho a vyššie spomínaného Rona Howarda). Film, na ktorý sa fanúšikovia Shyamalanovej tvorby tak veľmi a netrpezlivo tešili, sa stretol s vlažným prijatím a rozchádzajúcimi sa názormi. Giamatti tu opäť zúročil svoje skúsenosti z úloh outsiderov, ktorí nenachádzajú pochopenie a plnohodnotné uplatnenie.

Naposledy sme ho v kine mohli nie vidieť, ale počuť pri premietaní Mravčej polepšovne (The Ant Bully, 2006) a najbližšie sa nám predvedie v úlohe inšpektora v mysterióznom Iluzionistovi po boku Edwarda Nortona. Bohužiaľ, v blízkej budúcnosti sa Giamatti neupísal žiadnemu očakávanejšiemu alebo významnejšiemu projektu.

Radiť Paula Giamattiho do prvej hereckej ligy by bolo dosť predčasné a odvážne. Aj keď si brilantné výkony v úlohách Milesa a Joea Gouldu v rámci jeho filmografie zaslúžia absolutórium, v povedomí širokej verejnosti zostáva Paul stále sympatickým a vtipným predstaviteľa malých vedľajších úloh. Všetko záleží od toho, ako sa vyrovná so súčasnou popularitou a dokáže zúžitkovať doteraz nazbierané skúsenosti. Za seba mu prajem veľa solídnych rol a fliaš kvalitného vína. Predovšetkým Pinote.

Autor: cackles88